piatok , 19 apríl 2019
Domov > Články > Janette Šimková: Svoje poslanie podporovať rast a rozvoj ľudí považujem za privilégium, ktoré ma učí pokore

Janette Šimková: Svoje poslanie podporovať rast a rozvoj ľudí považujem za privilégium, ktoré ma učí pokore

Share Button

Niektorí z JANETTKAnás dostali do vienka dostatok odhodlania a presvedčenia v seba a svoje myšlienky a vízie. Iní také šťastie nemali a sami si nedokážu pomôcť v určitej situácii. Každý problém v sebe ukrýva riešenie, ale nie vždy ho chceme vidieť, prípadne ho v návale beznádeje a vyčerpania nedokážeme vzhliadnuť. Koučka Janette Šimková, inak veľmi charizmatická žena, pomohla už mnohým objaviť ich potenciál, či stratenú sebaúctu, napomáha v riešení vzťahových problémov a otázok týkajúcich sa kariéry. V dnešnom rozhovore nám okrem iného prezradí, ako sa motivovať na ceste za našim snom a akých chýb sa v partnerstve najčastejšie dopúšťame…

 

Janette, máte veľmi zaujímavú prácu s ľuďmi, počas ktorej sa stretávate s mnohými výzvami. Čo bolo hlavným dôvodom, pre ktorý ste sa rozhodli sprevádzať ľudí na ceste objavenia vlastnej hodnoty a potenciálu?

Nepochybne aj vlastná skúsenosť. Svoju cestu k pomáhajúcej profesii som našla až po 30-tke a som za to putovanie vďačná. Vždy som obdivovala ľudí, ktorí dokázali iným pomáhať. Sama som si však na to trúfla, až keď som sa presvedčila, že mám ten dar. Potrebovala som mať “nažité” a spoznať samu seba a to, čo mi v živote skutočne dáva zmysel. Potom sa k tomu prihlásila vášeň a teraz považujem svoje poslanie podporovať rast a rozvoj ľudí za privilégium, ktoré ma učí pokore.

S akými otázkami sa na Vás klienti najčastejšie obracajú?

Túžia byť šťastní, spokojní, úspešní, milovaní takí, akí sú a žiť naplnený a zmysluplný život v súlade so svojimi hodnotami a tým, akú realitu žijú. S tým sa úzko spájajú témy týkajúce sa sebadôvery, sebapoznania, hľadania rovnováhy medzi pracovným a osobným životom, profesijné a kariérne ambície, odvaha začať nový život a urobiť dlho odkladané zmeny, hľadanie spôsobu, ako uzavrieť veci minulé, ale tiež úprimné zodpovedanie si otázok, kto v skutočnosti sú a kam smerujú, ako aj vyjasnenie si toho, aký život chcú žiť…

Prečo má tak veľa ľudí nedostatok dôvery sám v seba? Kde býva príčina?

Príčin býva viacero, vo všeobecnosti však pre sebadôveru platí, že to nie je povahový rys, ktorý by bol raz navždy daný, aj keď istý základ preň je v našej osobnostnej typológii. Veľa závisí od toho, či je nízka sebadôvera príčinou alebo následkom problémov, ktoré s ňou súvisia. Keď napríklad máme dlhodobé partnerské problémy, permanentný stres v práci, vyhrotené vzťahy, trpíme zdravotným diskomfortom, je potreba začať najskôr riešiť tieto problémy a potom sa zaoberať sebadôverou.

Nespokojnosť a nedostatočná sebadôvera častokrát vyúsťujú do zdravotných ťažkostí. Už sa Vám koučingom podarilo odstrániť aj zdravotné problémy?

Áno, najčastejšie v súvislosti s emočným prežívaním. Mnoho ľudí si neuvedomuje, že každá emócia v sebe obsahuje informáciu, ktorú sa nám snaží povedať. A hoci táto informácia nemusí byť realistická, pre našu dušu je veľmi realistická. Na úrovni emócií je realita nepodstatná. Ak niečomu veríme, čo objektívne ani nemusí byť pravda, táto viera vytvára nášmu vnútru realitu a mocne na nás pôsobí. Všetky negatívne sebanaplňujúce presvedčenia typu, že nie sme dosť múdri, šikovní, bohatí, úspešní… nás pri tom, ako sa porovnávame s ostatnými, doháňajú k pochybnostiam o sebe. Tie sa vôbec nemusia zakladať na objektivite. Lenže naša hlava verí tomu, čo jej nahovoríme. Keď sa potom snažíme emóciu potlačiť, alebo ju ignorovať, energia, ktorú v sebe má, sa premietne niekam inam. Potom nás bolí hlava, mávame migrény a žalúdočnú neurózu, tŕpne nám šija, tuhne chrbát…

Keď človek dokáže prijímať svoje emócie a múdro s nimi zaobchádzať, je s nimi v súlade a nemusí im vzdorovať, ani klamať sám seba. Napríklad hnev nás upozorňuje na to, že niečo z nášho osobného prežívania bolo narušené a keď si to uvedomíme, nájdeme energiu na to, aby sme mohli nastoliť späť svoje hranice a uhájili svoj osobný priestor a slobodu. Je to však možné až vtedy, keď sme s tým, čo cítime, počujeme, vidíme a ohmatávame v harmónii, čo pri dnešnom závratnom tempe býva náročné. Preto vzrastá štatistika psychosomatických ochorení, nemáme čas sami na seba.

 Je rozdiel v koučovaní ženy a muža?

Nepozerám sa na svojich klientov z hľadiska rodového. Sledujem, či sú zmyslový alebo intuitívny osobnostný typ. To, čo má zásadný vplyv na zmenu postojov, ktoré sú rozhodujúce pri každej snahe o zmenu, závisí totiž aj do toho, či je človek skôr Sherlockom alebo Herculom. Prvý je symbolom postupu, kedy sa starostlivo zabral do zhromažďovania dát pre účel deduktívnej konštrukcie, ktorá viedla na konci príbehu k elegantnému rozlúsknutiu prípadu. Druhý nebol ani zďaleka taký systematický, spoliehal sa na svoju schopnosť urobiť v uvažovaní občas skok a v náhlom vnuknutí potom zložiť všetky čriepky skutočnosti do jediného uceleného obrazu. Ani jeden z prístupov nie je dobrý alebo zlý, každý z nich má svoje špecifiká. A práve tie potrebujeme o sebe vedieť, aby sme rozumeli svojim potrebám.

V praxi vzniká najviac nedorozumení, porúch v komunikácii, ohovárania, znevažovania či pohŕdania práve z toho, že tieto dve preferencie v našej výbave sú protikladné.

Nejaký rozdiel však v rozhovoroch medzi ženami a mužmi určite bude… :)

Áno (úsmev). Asi 60 % žien sa rozhoduje pocitovo a 6 mužov z 10 preferuje myslenie.

Súčaťou Vašej práce je aj partnerský koučing. Akých chýb sa vo vzťahoch a v partnerstve najčastejšie dopúšťame?

Hovorím tomu, že hráme nebezpečné partnerské hry. Tie „najobľúbenejšie“ sú napríklad o tom, že pár hrajúci hru “zabite rozhodcu”, vstupuje do partnerstva s jasne zadefinovanými pravidlami pre všetky životné situácie. Presne vie, čo sa v ktorej situácii očakáva, a ak niekto urobí niečo v rozpore s pravidlami, bude za to musieť pykať. Alebo majú tí dvaja postoj: „Keď od teba nedostanem to, čo chcem, potom si to vezmem niekde inde!“, čo jedného z nich zavedie k ďalšiemu človeku, od ktorého bude očakávať naplnenie svojich potrieb. Alebo generalizujú a jedna chyba znamená, že všetko je zlé a smeruje ku krachu. Je to o tendencii hodnotiť veci a situácie slovíčkami: Zase si…, Opäť raz si… Znova si…, alebo jeden z partnerov je v pozícii: „Ja som v poriadku, ale ty nie si v poriadku“, čiže verí iba sebe a na toho druhého musí dávať pozor. Z tohto nikdy nebude rovnocenná partnerská komunikácia.

Mnohé začiatky sú ťažké. Kde hľadať oporu?

Najskôr sami v sebe a až potom v tých druhých. Skúsenosti mi hovoria, že ľuďom nestačí prirodzene sa odhodlať. Za našimi skutkami je činorodosť vyplývajúca zo sebamotivácie, lebo motivácia zvonka je chvíľková záležitosť. Keď máme jasnú predstavu, čo má byť na konci nášho snaženia a myslíme na to aj v stave krízy, tak to ustojíme a dotiahneme veci do konca. A kľúčové je tiež to, čo tvrdieval Stephen Covey: Keď si nevytvoríme pevné vzťahy a nezdieľame ciele a zmysel svojho konania s druhými, výkonnosť sa mení v neefektívnosť. Obzvlášť v prípade ľudí, ktorým chýba potrebná sebadôvera a vnútorný pocit bezpečia.

 Ako sa pri rozbiehaní projektov najlepšie motivovať?

John Adair, jeden z popredných mysliteľov v oblasti vodcovstva na svete, pomenoval formu vnútornej motivácie Michalangelov motív. Vychádzal zo starého príbehu rozprávajúceho o tom, ako Michalangelo maľoval svoje fresky v Sixtínskej kaplnke. Jedného dňa, ležiac na chrbte na vysokom lešení starostlivo kreslil postavu v rohu stropu. Pri práci ho pozoroval priateľ. Položil mu otázku, prečo vynakladá toľké úsilie na postavu, ktorá bude veľa stôp od toho, kto sa bude na ňu dívať. „Kto bude vedieť, či je perfektná, alebo nie?“ – spýtal sa priateľ. Michalangelo odpovedal: „Ja“.

Každý z nás u seba takúto hnaciu silu rozozná, lebo vnútorná motivácia pramení z túžby venovať sa aktivite, ktorú si ceníme preto, že nám poskytuje potešenie sama o sebe. Keď ju objavíme, nič nám nebude stáť v ceste.

Prečo niektorí ľudia nikdy nevyužijú svoj potenciál naplno? Prečo sa nerozhodli nasledovať svoj sen? Čo im v tom bráni? Janettka+

V každom okamihu nášho života robíme rozhodnutia, ktoré potom utvárajú náš osud, pretože vopred stanovujú, čo a ako budeme vnímať. Ide o rozhodnutia týkajúce sa toho, na čo sa chceme koncentrovať, akú dôležitosť pripisujeme veciam a čo urobíme, aby sme svoje predstavy naplnili.

Problém spočíva v tom, že väčšinou tieto rozhodnutia nerobíme vedome. Hovorí sa tomu Niagarský syndróm. Život je ako rieka, do ktorej skočíme bez toho, aby sme vedeli, kam nás má niesť. Necháme sa strhnúť prúdom (udalostí, strachu a pod.), proti ktorému sa snažíme plávať – čím iba vyčerpávame svoje sily. Keď sa rieka rozdvojuje, nevieme, kam máme plávať. A nakoniec sa nájdeme meter pred Niagarskými vodopádmi v člnku bez vesiel s historickým komentárom “Dočerta!” Odrazu vieme, čo a ako – ale už je prineskoro… Otázka teda stojí, ako sa môžeme vyhnúť Niagarským vodopádom? Buď použijeme čokoľvek ako veslo a s maximálnym nasadením síl sa dopravíme do “bezpečia”, alebo začneme plánovať a robiť strategické rozhodnutia ústiace do reálnych krokov – hoci malých, ale postupných.

 Veľa ľudí rieši otázku work-life balance (rovnováha medzi osobným a pracovným životom). Vieme, že pracovné nároky na zamestnancov ako aj podnikateľov sú vysoké a zároveň nerovnováha osobného a pracovného života môže vyústiť do mnohých problémov. Čo by ste našim čitateľom poradili v tejto oblasti?

Pri „vyvažovaní“ života odporúčam voľnejšie a pružnejšie pohybovanie sa medzi oboma pólmi širokej škály emócií, ktorými máte prestúpený život. Pomáha nám k tomu poznanie, že pre podávanie najlepších výkonov musíme mať prístup k príjemným a pozitívnym emóciám: pocitu radosti, výzve, dobrodružstvu a príležitosti. Pozor si musíme dávať na vplyv negatívnych emócií, ktoré nám síce umožňujú prežiť, ale v súvislosti s výkonnosťou za ne platíme veľkú cenu a oberajú nás o príliš veľa energie. Netreba zabúdať, že zábavné a uspokojujúce činnosti slúžia ako zdroj emočnej obnovy a odpočinku, ten je veľmi dôležitý, rovnako ako trénovanie schopnosti zvládať záťaž napríklad tým, že si vyvoláme vo chvíli silného stresu pozitívne emócie.

 Čo Vás nabíja šťastím a radosťou?

Láska syna, manžela a ľudí môjmu srdcu najdrahších. Vďačnosť, že robím prácu, ktorá mi dáva zmysel. Spokojnosť, že si život môžem tvoriť podľa svojich predstáv. Pocit, že svet je napriek všetkému krásne miesto na život. Nádej, že vďaka láske prežijeme.

Krásne.

Aké projekty, prípadne novinky chystáte v blízkej dobe? Na čo sa môžeme tešiť?

Na jesennú zážitkovú školu sebakoučovania v Open mind centre. S kolegom Jánom Dubničkom pracujeme na sérii interaktívnych workshopov s pracovným názvom Škola sebadôvery a úspechu. Veľmi sa teším na zatiaľ tajuplný projekt, ktorý bude využívať LARP (z Live Action Role-Playing Game). Mnohí ľudia si po prečítaní dobrej knihy či pozretí pekného filmu pomyslia, aké by to bolo úžasné niečo podobné zažiť a LARP je druh hry, ktorá hráčom umožňuje splniť si fantazijné sny.

Znie to veľmi zaujímavo. Ešte nám na záver prezraďte, akým mottom sa v živote riadite?

Denne myslím na to, že mám byť sama sebou, lebo všetci ostatní sú už obsadení, ako hovorieval O. Wilde a tiež na to, že ľudia zabudnú na to, čo som hovorila, aj čo som robila, ale nikdy nezabudnú na to, ako sa som mnou cítili – to mám od M. Angelou.

Ďakujem za krásny a inšpiratívny rozhovor.

Bolo mi potešením a cťou. Prajem všetkým čitateľom portálu Katalóg zdravia šťastné dni naplnené láskou a zdravím, nech ich odvaha sprevádza za plnením túžob.

Aktuálne informácie o aktvitách Janette Šimkovej nájdete na http://www.lifekoucing.sk/ a tiež na https://www.facebook.com/pages/Life-kou%C4%8Ding/134149857925?fref=ts

3547 Zobrazené celkovo 1 Zobrazené dnes

O autorovi Zuzana Jančoková

Zuzana Jančoková
Teším sa, smejem sa, milujem a robím to, čo ma baví. Mám rada ľudí a som šťastný človek. No nebolo to vždy tak. Zdravou stravou som dosiahla okrem zdravia a energie aj duševnú pohodu. Šťastie a zdravie spolu úzko súvisia a jedno bez druhého nie je ono. Schopnosť lieciť sa máme v sebe, len jej treba uvoľniť cestu a načúvať svojmu telu. Chcela by som všetkým, ktorí v sebe cítia potrebu vo svojom živote niečo zmeniť, pomôcť cestou inšpirácie.