nedeľa , 20 október 2019
Domov > Články > Pôrod dnes. Viete, že tak ako sa rodíme, tak žijeme a tak aj umierame?

Pôrod dnes. Viete, že tak ako sa rodíme, tak žijeme a tak aj umierame?

Share Button
babo

Foto zdroj: http://www.freedigitalphotos.net; Autor: David Castillo Dominici

Správanie spoločnosti k deťom je odraz jej stavu a odraz správania sa k sebe navzájom.

V pôrodniciach vidíme snahu o kontrolu procesu pôrodov, a to aj tých, ktoré sú spontánne a prirodzené. Kontakt s mamou je väčšinou prerušený z rutinných dôvodov. Dieťaťu nie je ponechaný kľud po silnej námahe a je vystavené mnohým medicínskym úkonom. Do pôrodu a po pôrode často niekto vstupuje s nejakými požiadavkami na rodičku a dieťa. Rodina je rozdelená, aj keď žiadny dôvod alebo problém pri pôrode nenastane.

Nič vám to nepripomína? Nepripomína vám to naše životy v spoločnosti? Spomeniem len zvýšený počet prerušených manželstiev. Deti vystavované neúmerným zodpovednostiam. Rôzne záťaže, ktorým sú rodina a ľudia v spoločnosti vystavovaní.

Keď sa pozrieme na prístup k umieraniu, je to veľmi podobné. Umierame väčšinou sami a opustení. Odlúčení od svojich blízkych v nejakých zariadeniach, bez rozlúčenia a prirodzenej realizácie, tak potrebného vyrovnania s našimi blízkymi.

Je možné to zmeniť. Zmeniť prístup vo vnútri – k sebe. Zmeniť prístup k pôrodom a k deťom. Chceme ale zmeniť ten neosobný prístup na prístup, kde by sa viac prejavovala radosť a spontánnosť? Pri pôrodoch sa táto radosť aj spontánnosť môže prejaviť a ani na to nepotrebujeme drahšie prístroje a viac peňazí. A potom sa to môže prejaviť aj v živote spoločnosti a aj pri umieraní.

Je to ako s objatím.

Keď chceme niekoho objať, je potrebné, aby sme sa otvorili. Aby sa aj ten, koho ideme objať, otvoril, zladili sme svoje telá, hlavne hlavy, aby sme sa nebuchli, a potom je možné sa do seba ponoriť – objať. Ak sme uzavretí, tak objatie neprebehne. Ak do toho niekto, alebo niečo vstúpi, tak objatie neprebehne. Ak sa niekto snaží ten proces riadiť, tak objatie neprebehne.
Presne tak je to aj pri pôrode, v živote a pri umieraní. Pri pôrode sa mama a dieťa otvárajú, zlaďujú svoje telá v prvej pôrodnej dobe a potom v druhej dobe pôrodnej dochádza k objatiu pôrodnými cestami a v tretej aj telesnému objatiu mamy a dieťaťa. Krásne, spontánne, inštinktívne, láskavé, intuitívne, súcitné objatie.

Teraz, keď čítate tieto riadky, čo keby ste niekoho spontánne objali? Možno zistíte, čo to znamená prirodzený pôrod. Možno zistíte, aké je krásne a prirodzené niekoho objať. Možno zistíte, že pre objatie je dôležité, aby sme tomu nechali voľný priebeh, inak neprebehne a my si to neužijeme. Predsa sa v objatí zlaďujú dve rozdielne osoby s rozdielnymi telami a rozdielnou osobnosťou.
Možno ale tiež zistíte, že to nie je pre vás jednoduché. Že objatie vyžaduje istú otvorenosť, zladenie, úprimnosť a lásku.
Tí, čo považujete všeobecne pôrod za rizikový proces, vedzte, že to je možno preto, lebo vás nikto dostatočne v živote spontánne neobjímal a možno preto, lebo vy spontánne neobjímate ľudí okolo seba. Jednoducho ešte neviete, aké krásne a hlboké objatie je. Myslíte, že je možné to zmeniť?
V stredoveku sme sa mohli stretnúť s tým, že spoločnosť akceptovala, ak bolo dieťa využívané na otrockú prácu, alebo dokonca ak sa narodilo do zlých podmienok, aj znesené zo sveta. Veľmi málo radosti a spontánnosti.

Postupne sa znižuje vek dieťaťa, kedy ho akceptujeme ako plnohodnotného človeka so všetkými právami, s rešpektom k jeho postaveniu v rodine. Ešte nedávno sa ale stávalo, že sme napríklad neakceptovali hospitalizáciu dieťaťa spolu s rodičom. Dnes už to väčšinou plne akceptujeme. Čo dnes ale ešte neakceptujeme je, že zdravé narodené dieťa musí byť plne so svojou mamou a neopúšťa ju ani na sekundu. A to si hovoríme rozvinutá spoločnosť. Ktovie, či za 500 rokov tento prístup nebudeme brať ako stredoveký a nepochopiteľný, bez radosti a spontánnosti.

Príklad z praxe:

V praxi Prenatálnej terapie sa najčastejšie stretávam s tým, že klienti pociťujú až silnú bezmocnosť z toho, ako malé deti v brušku, pri narodení alebo po narodení nedostávajú dostatočný rešpekt. Mnohí klienti pri terapii popisujú, ako sú ľudskými cítiacimi bytosťami, ktoré vnímajú ďaleko pred narodením a prístup, ktorý toto nerešpektuje, v nich vyvoláva nielen rozhorčenie, ale aj traumu.

Jeden klient mi popisoval, ako už vie, ako sa cítili černosi vykorenení zo svojho domova a predaní do otroctva. Tá neúcta k životu a jeho osobnosti bola veľmi blízko tejto témy a stačilo, že lekár pri pôrode zvyšoval hlas na jeho mamu a myšlienky lekára neboli vôbec o práci a činnosti, ktorú mal robiť a za ktorú bol platený.

Ďalší klient mi popisoval, ako sa s dešpektom a povýšením správa v celom svojom živote k iným, lebo sa mu zdá, že je to normálne, a teraz pri prechádzaní svojej minulosti zisťuje, že sa k nemu takto správali lekári a uvidel, aké to je nepríjemné.

V našom živote, ako dospelí, môžeme niekedy zabúdať, že dieťa je plnohodnotným členom spoločnosti. Dokonca si niekedy nemusíme uvedomovať, že každé slovo, dokonca aj každá naša myšlienka sa môže stávať súčasťou detskej psychiky a detského života. Dieťa je totiž nastavené na neustále prijímanie informácií z okolia a ešte nemá dostatočné množstvo obranných mechanizmov a hraníc, ktoré by ho pred týmto tokom informácií chránili.

Patrik Balint

www.facebook.com/prirodzenyporod

www.regresnaterapia.sk

www.predporodnapriprava.sk

 

Článok bol uverejnený v knihe Úvahy Regresného terapeuta 2014

http://eshop.druskabooks.com/shop/uvahy-regresneho-terapeuta/

2718 Zobrazené celkovo 1 Zobrazené dnes