sobota , 23 marec 2019
Domov > Články > Štyri fenomény na ceste k zmene

Štyri fenomény na ceste k zmene

Share Button
Muz na skale

Foto zroj: http://www.freedigitalphotos.net, Autor: moggara12

Premýšľam o tom, ako začať rozprávanie o najúžasnejšom poznaní v mojom živote. Chcem byť zrozumiteľný, s úctou a vážnosťou pristupovať k tomu, čo som za posledných päť rokov prežil. Mojim cieľom je vytvoriť text, ktorý by popísal Prístup zameraný na človeka (PCA – person centered approach) tak, ako ho prežívam ja.

Často počúvam, ako máme byť pripravený na život, že je ťažký, skúša nás a my musíme obstáť. Úspešní vraj udávajú smer, ktorým treba ísť. Netrúfam si definovať úspech. Nechám to na vás. Viem si predstaviť, že definícia úspechu bude pre každého z vás v niečom iná. Pripadá mi to ako hovoriť o tom, čo je pravda, láska, šťastie, či krása.

Viem však, kedy sa cítim spokojný. Naproti tomu poznám aj pocit, ktorý mi signalizuje, že niečo nie je v poriadku. Som presvedčený, že toto viete s istotou aj vy. Zdá sa mi logické, že svoje správanie prispôsobujeme uspokojovaniu svojich potrieb. Rovnako ako sa vyhýbame situáciám, kedy cítime, že naše potreby sú ohrozené. Túto tendenciu vnímam ako základ toho, o čom chcem ďalej písať.

Mám za to, (moje tvrdenie podporujú myšlienky mnohých humanistických psychológov) že existujú  “iba” štyri fenomény na vytvorenie priaznivej atmosféry pre úspešnú zmenu smerujúcu k plnohodnonému a spokojnému životu (aktualizácia; kongruencia; nepodmienené pozitívne prijatie; empatické porozumenie). Čo teda treba urobiť, aby sa niekto (ja sám) zmenil? Odpoveď je, na prvý pohľad možno až príliš jednoduchá. Skutočnosť je však, ako inak “trošku” zložitejšia.

Dôverovať vo vnútorný potenciál pre zmenu k “vyššiemu stupňu”

V podstate je jedno ako to nazvem. Carl Rogers v jednej zo svojich kníh popisuje dôveru v tento proces ako dôveru v naliehavú potrebu, ktorá je zrejmá u všetkých foriem organického a teda aj ľudského života. Ide o potrebu rozvíjať sa, rásť, zrieť, tendenciu aktivizovať sa, rozpínať sa, stávať sa nezávislým, aktivizovať všetky kapacity organizmu smerom k zvýšeniu hodnoty organizmu, alebo osobnosti.  Najbližšie a najzrozumiteľnejšie k takto popísanej teórii aktualizácie mi príde príklad klíčiaceho zemiaku. Nech vytvoríme pre zemiak tie najnevhodnejšie podmienky pre rast, takmer vždy vyženie klíčky. Ak vychádzame z toho, že človek sa vie sám dostať do “vyššieho životného (existenčného) levelu”, máme splnenú prvú podmienku – dôveru v spontánnu aktualizáciu človeka.

Veriť tomuto fenoménu v praxi znamená veriť ľuďom, že sami – bez našich rozkazov dokážu nájsť riešenia pre svoje problémy.

 Nehodnotiaci postoj

V nadväznosti na túto hodnotu sa mi javí potreba poúčať, radiť, navádzať, či manipulovať iných, zbytočná. Naša tendencia uznávať, prijímať, či pozitívne hodnotiť iného len vtedy, ak súhlasíme s jeho správaním alebo hodnotami, rozhodne brzdí jeho posun či zmenu. Nikto z nás totiž nedokáže spĺňať naše predstavy nepretržite. A čo potom?

Rovnako ako prijatie iných, je dôležité sebaprijatie. Akceptovanie seba samého takého akým momentálne sme, so všetkým čo k nám patrí. Slovo prijať v tomto prípade neznamená zobrať za svoje, či súhlasiť. Skôr ide o akceptáciu, či rešpektovanie. Ak dokážeme prijať vlastné nedokonalosti, ak s nimi dokážeme žiť, ľahšie prejavíme pravé, vrelé prijatie iných.

Chcem na tomto mieste aspoň čiastočne spomenúť otázku moci. Potrebujeme mať moc nad inými? Riadiť niekoho život? Určovať kto má čo robiť? Nie je to pre nás vyčerpávajúce? Nie je jednoduchšie dôverovať a uľahčovať iným snaženie stať sa autonómnou bytosťou? Nie je jednoduchšie správať sa k ostatným ako rodič, ktorý podporuje dieťa pri snahe naučiť sa chodiť? Dovolím si tvrdiť, že ak to dokážeme, približujeme sa k nehodnotiacemu postoju – nepodmienenému pozitívnemu prijatiu. Je to postoj, kedy nesúdime, nepodmieňujeme a prijímame človeka celého, takého aký v skutočnosti je. V nehodnotiacej atmosfére môže človek robiť chyby, môže byť nedokonalý a môže pokojnejšie pracovať na svojej zmene.

Empatické porozumenie

Oslobodenie sa od toho, čo a ako majú urobiť iní, ako by sa mali správať, čo je správne a čo nie, určite uľahčuje snahu porozumieť tomu, ako partner vníma svoj svet. Existovať skutočne pre niekoho, hoci len na pár minút, výrazne čistí priestor pre porozumenie prežívania partnera. Vytvárame platformu bez našich hodnôt, pocitov, či rád. Jasnejšie porozumieme partnerovi a partner jasnejšie porozumie sám sebe. Stávame sa pre iných zaujímavejší. Neznamená to odhodiť, poprieť či deformovať naše vlastné prežívanie. Ide o to, nemiešať naše s partnerovým. Existuje predpoklad, že ľudia v našom okolí nás môžu vnímať ako niekoho, kto im rozumie. Zvyšujú sa šance na empatické porozumenie tomu, ako iní  prežívajú svoj svet. Najviac ako je to len možné existujeme pre druhých, aby nám uverili, že sme tu pre nich.

Kongruencia

Samozrejme, že tendencia organizmu aktualizovať sa, existuje aj v nás samých. Veľmi zjednodušene si dovolím tvrdiť, že ak veríme vo vlastný potenciál, nepotrebujeme hodnotenia iných, ani tie naše voči sebe samým. Tento druh dôvery určite uľahčuje odložiť fasádu, za ktorú často skrývame vlastnosti, o ktorých si iní (často aj my sami) môžu myslieť, že sú nedokonalé. Bez fasády sa stávame kongruentným (existujeme v súlade s tým, čo prežívame a komunikujeme to navonok). Sme takými, ako sa skutočne cítime. Stávame sa čitateľnejšími pre naše okolie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sme zraniteľnejší. Výskumy však potvrdzujú, že existovať v súlade s tým čo prežívame nás posilňuje. Nepotrebujeme skrývať hnev, radosť, či iné emócie. Popierať ich mi pripadá divné, ako popierať, že máme srdce, pľúca, svaly. Ak dokážeme žiť s vlastnými citmi, vieme navonok pokojnejšie komunikovať vlastné city a menej zraňujeme seba i naše okolie.

 Moja skúsenosť je taká, že teoreticky pochopiť vyššie uvedené, nie je tak náročné. Za umenie pokladám aspoň čiastočne žiť tieto podmienky.

Ak sa nám to podarí, vieme vytvoriť prostredie, ktoré je nehodnotiace, chápajúce a smerujúce k autenticite nás, ale aj ľudí v našom okolí. Existujú exaktne podporené hypotézy, že práve takéto prostredie je pre zmenu facilitujúce.

 

fotoO autorovi Dušan Redaj

Akosi som si odvykol hodnotiť. Aj samého seba. Oslobodil som sa od toho čo by mohlo byť na mne pre druhých zaujímavé, alebo nezaujímavé. Nechám to na vás. Ak chcete, vyberte si.

Dnes, keď píšem tento text, vnímam sa ako človek, ktorý našiel svoju cestu. Prechádzam križovatkami, skúmam, experimentujem, učím sa, riskujem, padám a vstávam, robím všetko pre to, aby som absorboval čo najviac svetla a energie pre objasnenie toho čo sa vo mne skrýva. Naučil som sa, že ak počúvam, neskrývam sa za umelo vykonštruované fasády a ponechávam ostatným ich slobodu, dokážem svoje okolie vnímať oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Keď s inými prežívam ich zmenu, vždy mi prídu na myseľ slová môjho životného guru: „…akoby sa mi otvorilo nebo a ja som tú zázračnosť iného sveta a možností uvidela a cítila sa tým svetom a svetlom neba obliata.“.

Uvedomil som si, že nechcem zostať sebec. Dar ktorý som dostal, chcem sprístupniť aj iným. Momentálne žijem prístupom zameraným na človeka (PCA). Ak by som to nazval prácou, pracujem so skupinami, individuálne, osobe i on-line. Pri PCA sa snažím existovať pre iných, zachovať si pri tom vlastnú integritu, učiť sa a v konečnom dôsledku vytvárať facilitujúce prostredie pre uplatnenie potenciálu dostať sa do komplexnejšej formy života. Povedané inak, nachádzam spokojnosť, ak iní v mojej prítomnosti rastú, napredujú, stávajú sa autonómnejšími.

2924 Zobrazené celkovo 1 Zobrazené dnes