utorok , 11 december 2018
Domov > Články > Psychika, osobný rozvoj > Ako vplýva “evolučná energia” na emócie, vzťahy a riešenia v bežnom živote?

Ako vplýva “evolučná energia” na emócie, vzťahy a riešenia v bežnom živote?

Share Button
Energia

Foto zdroj: http://www.freedigitalphotos.net; Autor: winnond

Len nedávno som písal o štyroch fenoménoch na ceste k zmene. Chcem pokračovať.

Informácie, vedomosti, či skúsenosti sú nám nanič, ak ich nespojíme s bežným životom. Prečítajte si, ako podľa mňa v praxi funguje jedna z teórii o tom, ako rastieme a vyvíjame sa. Mojim cieľom nie je rozdávať rady. Ponúkam vám text, z ktorého si môžete slobodne vybrať, čo sa vám hodí, môžete reagovať, skúšať, testovať a robiť čokoľvek chcete. Nasledujúce riadky venujem tomu, čo si dovolím nazvať základom nášho správania.

Teória, ktorej sa budem dotýkať, sa volá aktualizácia. Tak ju nazvali humanistickí  psychológovia. V podstate ide o to, že v každom živom organizme sa nachádza akási energia, ktorá ho ženie, aby sa vyvinul z jednoduchšej formy do zložitejšej. Inak povedané, aby rástol, vyvíjal sa. Existuje veľa výskumov, ktoré dokazujú, že aktualizačná sila drieme v každom z nás. Je  zaujímavé, že si ju nemusíme ani uvedomovať. Proste je. Tiež existuje tvrdenie, že naša súkromná evolúcia je ovplyvňovaná prostredím, v ktorom sa deje. S vysokou pravdepodobnosťou dospejeme v akomkoľvek prostredí. V podporujúcom dokážeme úspešne rozvinúť všetky naše predispozície. Naopak v neprajnej atmosfére zostanú naše danosti deformované, prípadne sa nenaplnia vôbec.

Som presvedčený, že vyššie spomenuté informácie môžeme prežívať každodenne. Kde? Žijeme v sociálnom prostredí, prakticky stále fungujeme v nejakých vzťahoch. Napríklad rodič – dieťa, partnerka – partner, zamestnávateľ – zamestnanec, učiteľ – žiak, obchodník – zákazník a pod.. Viem si predstaviť, že vzťahy v ktorých neustále prechádzame z obrany do útoku sú vyčerpávajúce. Alternatívou sú tie, v ktorých s ľahkosťou vnímame realitu a môžeme sa sústrediť na to, čo chceme riešiť. Aby tomu tak bolo, podľa aktualizácie stačí vytvoriť podporujúce prostredie.

Pokúsim sa demonštrovať všetko, čo som doposiaľ napísal, na príklade zo života. Predstavte si obrázok z obchodu, kedy vaše dieťa plače, lebo mu nekúpite všetko, čo chce. Čo sa vlastne deje? Dieťa je presvedčené, že potrebuje nejakú vec. Skúsme to prirovnať k snahe dostať sa z nižšieho “levelu” do vyššieho. V nižšom nemá naplnenú potrebu (chýba mu nejaká vec…), v tom vyššom uspokojí svoje požiadavky. Potiaľto vyzerá naša teória jasná. Všetko sa začne zamotávať, keď dieťa svoju snahu dostať sa na vyššiu úroveň prejaví nejakým správaním. Nepozná lesť. Zatiaľ nevie manipulovať tak, aby nás donútilo kúpiť mu to, čo chce. Použije všetko, čím momentálne disponuje. Jediné, čo sa zatiaľ naučilo, je plakať v prípade, že nie sú naplnené jeho potreby. Ak správanie dieťaťa (napríklad plač) hodnotíme pozitívne, zväčša nepociťujeme potrebu niečo riešiť. Problém nastáva, ak detské prejavy vyhodnotíme negatívne, resp. ak v nás vyvolajú negatívne emócie. Ocitneme sa v pozícii, kedy chceme, aby sa dieťa správalo podľa toho, čo je pre nás prijateľné. Naviac je celé dianie “posadené” do kontextu, v ktorom funguje istá kultúra, zákony, finančná situácia, vplyv toho, ako sme boli vychovávaní, naše emócie a pod.. Pre zjednodušenie to nazvime prostredím. Pod ťarchou prostredia sa rozhodujeme, čo robiť. Neviem si predstaviť, koľko môže mať príbeh riešení. Ponúkam dve, ktoré ma teraz napadli.

Budeme sa snažiť nepríjemnú situáciu čo najskôr opustiť. Vytvoríme tlak na dieťa, aby prestalo plakať. Niektorí možno budeme tvrdší a plač zakážeme. Dieťa sa pravdepodobne pod strachom z trestu (alebo z obáv, že by ho rodič nemal rád uplakané) od blízkej osoby po čase utíši, prestane plakať. Viem si predstaviť, že sa rodič po takomto zážitku necíti práve najlepšie. Čo sa však deje s druhým partnerom v tomto vzťahu? Ako to prežíva dieťa? Dovolím si vysloviť predpoklad. Dieťa si uvedomuje, že ak doposiaľ plakalo keď nemalo čo potrebuje, rodič mu to zväčša zabezpečil. Zrazu mu ten istý rodič zakazuje plakať presne pre to isté správanie. Plač bol doposiaľ akceptovaný prejav vývinu (rastu z jednoduchšej formy do zložitejšej). Teraz to už neplatí. Dieťa sa môže dostať do rozporu. Na jednej strane ho niečo ženie k dosiahnutiu vyššej úrovne, na strane druhej mu hrozí trest za to, ako sa správa pri tomto “dostávaní sa”. Je pravdepodobné, že dieťa začne nejako deformovať to, čo prežíva, aby sa vyhlo “nežiadúcemu” správaniu. Akoby začalo popierať to, čo cíti. Bez toho, aby sme si to nejako zvlášť uvedomovali, začíname pre dieťa budovať prostredie, v ktorom neakceptujeme niektoré jeho prejavy. Nevedomky spomaľujeme evolučný proces. Samozrejme, že v tomto prípade sa nejedná o tragédiu. Išlo mi len o to, ukázať ako veci fungujú v živote.

Ako teda využiť aktualizáciu, aby sme sa nedostali kam nechceme? Aké je druhé riešenie, ktoré ma napadlo? Ak očakávate návod, nedám vám ho. Položím len niekoľko otázok a zhrniem informácie, o ktorých som písal doposiaľ. Sami si hľadajte, čo je pre vás vhodné.

Otázka prvá: Čo chceme urobiť?

Chceme, aby dieťa porozumelo tomu, že plač ako vynucovací prostriedok v nás vyvoláva nepríjemné emócie.

Otázka druhá: Čo sa v našom príbehu deje?

Dieťa si myslí, je presvedčené, že potrebuje nejakú vec. Náš názor je iný. Sme si istí, že sa bez danej veci zaobíde. Svoje potreby naše dieťa doposiaľ signalizovalo plačom. V inom prostredí a v inej situácii nám to nevadilo a splnili sme dieťaťu to, čo chcelo. Máme informáciu, že neplače preto, aby nás nahnevalo, alebo rozzúrilo. Jednoducho teraz nepozná iný spôsob, ako dostať to, o čom je presvedčené, že potrebuje. Už poznáme aj to, že plač nášho potomka nie je ani dôkazom rodičovskej neschopnosti.

Otázka tretia: Aké máme možnosti pre vyriešenie situácie?

Môžeme použiť “skratku” a nejako prekabátiť dieťa, aby prestalo plakať. Môžeme odísť zo situácie a nemusíme si všímať správanie dieťaťa. Môžeme na dieťa vytvoriť tlak, aby si uvedomilo, že plačom si nič nevymôže. Môžeme sa snažiť vytvoriť podporné podmienky:

  1. akceptovať (neznamená súhlasiť, znamená prijať bez hodnotenia) plač ako správanie,
  2. ukázať, povedať, nejako dať najavo spôsob, ako dieťa dosiahne čo chce tak, aby vyvolalo (v prostredí) čo najmenej negatívnych emócií,
  3. dať mu na výber, nech si zvolí medzi správaním, ktoré zapríčiní buď pozitívne, alebo negatívne emócie,
  4. správne pomenovať svoje pocity, ktoré v nás vyvolalo jeho správanie.

Pokojne použite ktorýkoľvek zo spôsobov. Môžete si vytvoriť svoj vlastný. Nič viac a nič menej sa nestane, len to, že váš partner vo vzťahu (v našom prípade dieťa) bude reagovať na to, ako vníma vaše správanie. Bude sa správať podľa toho, ako prežíva to, čo sa deje v jeho prostredí, čoho je súčasťou. Nezaručujem vám úspech. Ani nemusíte súhlasiť s tým, čo som napísal. Mám skúsenosť, že ak sa mi podarí aspoň priblížiť k vytvoreniu podporného prostredia, dieťa rastie doslova pred očami. I keď sa to nestáva každý deň, vždy mám z toho úžasný pocit. Pouvažujte, či nestojí za pokus pozrieť sa iným smerom.

2748 Zobrazené celkovo 2 Zobrazené dnes

O autorovi Dušan Redaj

Dušan Redaj
Akosi som si odvykol hodnotiť. Aj samého seba. Oslobodil som sa od toho, čo by mohlo byť na mne pre druhých zaujímavé, alebo nezaujímavé. Nechám to na vás. Ak chcete, vyberte si. Dnes, keď píšem tento text, vnímam sa ako človek, ktorý našiel svoju cestu. Prechádzam križovatkami, skúmam, experimentujem, učím sa, riskujem, padám a vstávam, robím všetko pre to, aby som absorboval čo najviac svetla a energie pre objasnenie toho, čo sa vo mne skrýva. Naučil som sa, že ak počúvam, neskrývam sa za umelo vykonštruované fasády a ponechávam ostatným ich slobodu, dokážem svoje okolie vnímať oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Keď s inými prežívam ich zmenu, vždy mi prídu na myseľ slová môjho životného guru: „...akoby sa mi otvorilo nebo a ja som tú zázračnosť iného sveta a možností uvidela a cítila sa tým svetom a svetlom neba obliata.“. Uvedomil som si, že nechcem zostať sebec. Dar ktorý som dostal, chcem sprístupniť aj iným. Momentálne žijem prístupom zameraným na človeka (PCA). Ak by som to nazval prácou, pracujem so skupinami, individuálne, osobne i on-line. Pri PCA sa snažím existovať pre iných, zachovať si pri tom vlastnú integritu, učiť sa a v konečnom dôsledku vytvárať facilitujúce prostredie pre uplatnenie potenciálu dostať sa do komplexnejšej formy života. Povedané inak, nachádzam spokojnosť, ak iní v mojej prítomnosti rastú, napredujú, stávajú sa autonómnejšími.