pondelok , 22 október 2018
Domov > Články > Rodičovstvo: najťažšie povolanie na Zemi

Rodičovstvo: najťažšie povolanie na Zemi

Share Button

zena pilier rodinyKeď sa zhováram s ľuďmi, je to predovšetkým o všedných veciach. Rodina, výchova, partnerské vzťahy, vzťahy v práci a podobne. Ide o skúmanie životných tém z bezprostrednej blízkosti. Akoby “ohmatávanie” prostredia, v ktorom sa nachádza nespočetne veľa motívov.

Pri rozhovoroch ma fascinuje schopnosť človeka zredukovať obrovské množstvo podnetov na “podstatné” udalosti a poukladať ich na nejakú časovú priamku. Keď niekto povie ŽIVOT, mám predstavu akoby bilióny bitov, ktoré mnou prechádzajú, bolo vtesnaných do piatich písmen. Pritom niekedy pochybujem, či sa v tomto pretlakovanom prostredí nájde niekto, kto je ochotný, schopný vypočuť si aspoň časť životného príbehu niekoho iného. Len tak. Ako vzácnosť vnímam, ak to niekto urobí bez hodnotenia, rozdávania rád a sprostredkovania vlastných skúseností. Niekto, kto by si prisadol do “kupéčka” vo vlaku a spoločne strávil určitý čas na životnej ceste toho druhého. Práve preto, že sa to stáva len zriedka, som presvedčený, že každý je hoden “povšimnutia”. Každý je hoden, aby s ním niekto zdieľal kus štreky bez ohľadu na to, koľko je na nej výhybiek, alebo ako je hrboľatá, či popretkávaná množstvom tunelov, alebo rovná hladká, zaliata slnkom a pokojne strácajúca sa v nekonečne.

Moje riadky  patria všetkým. Počínajúc tými, ktorí sú za vodou a končiac tými, ktorí sa prebúdzajú v chladnom vetre prikrytí páchnucim,  rozpadajúcim sa kusom handry. Venujem ich všetkým tým, ktorí žijú svoj ťažký život a nevládzu si zakričať: “…Prečo nikoho nezaujíma to, čím momentálne žijem!?!” Nechcem prejavovať ľútosť. Možno iné emócie áno, no ľútosť asi nie. Chcem písať o tom, že som si všimol…

Existuje jeden fenomén v ľudskom živote, o ktorom predpokladám, že si ním prechádza väčšina ľudí. Výchova detí mi v tejto chvíli pripadá ako dobrá téma. Pokladám ju za časť života, v ktorej existuje nespočetné množstvo odborníkov a napriek tomu tak málo ľudí schopných zdieľať osobné problémy s ňou spojené. Budem písať o rodičovstve. Nie preto, že by som sa pokladal za odborníka. Skrátka len tak. Chcem si prisadnúť a pozorovať, čo sa deje.

Keby som mal priebeh výchovy nejako v stručnosti popísať, tak ako ho vidím ja, napísal by som toto. Začiatok mi pripomína situáciu, akoby som sa ocitol v  miešačke plnej emócií. Všade obrovský chaos a hluk pretrvávajúci prakticky až do obdobia dospelosti detí. Myslím že dôležitá je aj snaha a úsilie z toho všetkého, vyrobiť nejakú konzistentnú hmotu. Predstavujem si sústavné prihadzovanie a uberanie ingrediencií (emócií, skúsenosti, názorov, hodnôt….), aby výsledok vydržal čo najdlhšie, aby vznikla substancia, ktorá by prežila podmienky tam vonku. Dúfam, že mi odpustíte toto stavbárske prirovnanie, pokúsim sa to napraviť myšlienkou, že rodičovstvo pokladám za najťažšie povolanie na Zemi.

Povšimnutie prvé

Nežijem životy iných ľudí. Neviem, aké sú. Ťažké, či ľahké? Naozaj neviem. Nikto mi nedal právomoc rozhodovať o tom, čo je čo. No dve veci určite smiem. Všímať si a písať o tom, ako to vidím. Vy môžete čítať, alebo nie.

Svoju pozornosť som nasmeroval na emócie v rodičovskom vzťahu. Asi aj preto, že ich prežíva každý. Je to jedna z mála vecí pri ktorej môže byť uplatnený princíp rovnosti. Či sme bohatí, chudobní, čierni, alebo bieli, moslimovia alebo kresťania, každý aspoň raz zažil v rodičovskom vzťahu napríklad strach. Ako dôkaz ponúkam zopár vyjadrení, ktoré mi boli sprístupnené v rozhovoroch.

“…Mala som zlý pocit a bolo mi do plaču. Na pár minút som podľahla predstave, že nie som vôbec ako ostatní rodičia. Zľakla som sa toho…”, alebo “…Povedal som dcére, že mám o ňu obrovský strach. Akoby visela z útesu na lane, držala v ruke nôž, dívala sa mi do očí a prosila ma, aby sa mohla odrezať, že tak to bude lepšie…” alebo “…Keď som dal dcére facku – bolo to dávno, strašne som sa bál, že som jej ublížil…” alebo “Teplota jej vyskočila tak vysoko, že som od strachu nevedela, čo robiť…”

Strach si viem predstaviť ako stiesňujúci, nepríjemný pocit. Nie je zlý, ani dobrý. Môže byť veľký, napríklad, keď ste dohodnutý s dospievajúcou dcérou, že vám zatelefonuje o 22:00 a neozve sa ani hodinu po pol noci, nedokážete sa jej dovolať a nie je nikde, kde vám povedala, že bude. Prežívame aj menší strach. Vtedy, ak sa ozve 10 minút po tom, ako zavoláte.

Uvažujem, či je potrebné báť sa strachu. Mám to skôr tak, že ho treba s úctou a rešpektom preskúmať. Môže to však byť aj tak, že existuje snaha ukryť strach. Často počúvam, vraj preto, aby ostatní nevyužili naše obavy vo svoj prospech. Plne akceptujem tých, ktorí nechcú hovoriť o strachu. Tých, ktorí majú obavy, že budú označení za slabochov. Predstava nálepky s označením “odvážny” je omnoho príjemnejšia.

Povšimnutie druhé

Existujú rodičovské emócie na opačnom póle. Radosť určite patrí medzi ne. Niekedy býva zmiešaná s pocitom zodpovednosti a kvapôčkou obáv. Spravidla vtedy, keď po prvýkrát v jednom byte zaspávajú traja. Rodičia a dieťa. Rád pozorujem eufóriu, ktorá vyviera z radosti. Napríklad vtedy, keď hrdý rodič stojí v hľadisku, díva sa na svoje dieťa, ktoré drží v ruke prvú trofej. Je jedno, či je to za futbal, basketbal, balet, krasokorčuľovanie alebo oblastnú súťaž v recitácii. V hlave znie legendárne “We Are The Champions” a niekde z útrob sa zoberie obrovský tlak, ktorý napriek snahe zachovať si dospelosť a mať svoje city pod kontrolou, vyženie slzy do očí. A keby  hanba nezakazovala, určite zvíťazí chuť rozrevať sa ako malé dieťa. Akoby sa konečne objavil dôvod na uznanie a rešpekt. Chuť užívať si radosť býva nekonečná.

Bol som svedkom aj iných víťazstiev. Tých, kedy je súperom vlastná osobnosť.  Radosť z nich nemusí nutne prebiehať verejne, no určite nie je menšia. V praxi to vyzerá asi takto:

“Je to úžasný pocit! Chcem dcéru pustiť svojou cestou. Nech si cestu určuje sama. Už ju nechcem mať ako kvočka pod krídlom! alebo “Ono to funguje! Dobrý pocit! Dokonca už aj doma som sa pristihla že som “TO” začala používať a nie je to také umelé…” alebo “Som hrdý na to, že som prestal piť!”

Radosť akoby vyrastala z podhubia uznania a rešpektu. Jedným dychom dodávam, že sa mi nechce veriť, že prichádza len z potreby byť akceptovaný.

Povšimnutie tretie

Na záver spomeniem emóciu, ktorá si vybudovala pevné miesto v rodičovských vzťahoch. Rovnako ako predchádzajúce dve. Hnev dokáže uchvátiť všetko rozumné. Dokáže premaľovať realitu tak, že nič nie je vidieť a počuť tak, ako by to v skutočnosti mohlo byť. Prináša so sebou túžbu ovládnuť, zvíťaziť a mať moc. Miernejšie povedané, chuť dostať veci tam, kam “patria”. Je to niečo tak silné, že mám obrovský rešpekt. S hnevom prichádzajú skutky, ktoré je jednoduché odsúdiť, no o to ťažšie prijať bez hodnotenia. Určite chcem sprostredkovať zopár príkladov toho, ako môže byť prežívaný hnev.

“Zrazu som sa hnevala na seba, že som mala byť prísnejšia, viac mama, ako priateľka. Zrazu som všetko chcela zhrnúť zo stola a nastoliť tvrdý režim.” alebo Vtedy som taká, že zvyšujem hlas a vyčítam a podľa situácie buď to od zlosti urobím sama (poupratujem) s patričným buchotom, alebo sa vydýcham a ironicky rýpem…” alebo ,,Áno, zažil som vlastný amok, nepríčetný hnev ale to bol extrém. Udieral som vlastné dieťa po tele a kričal. “

Zostáva mi potreba zhrnúť to, čo som doposiaľ napísal. Som presvedčený, že neexistujú dobrí alebo zlí rodičia. Sú len rodičia, ktorí riadia svoje konanie sčasti tým, čo sa v živote naučili a sčasti tým, ako prežívajú to, čo vnímajú. Želám Vám odvahu potrebnú k preskúmaniu vlastných emócií a silu nutnú k tomu, aby ste sa v nich neutopili. Rozhodne si dovolím varovať pred deformovaním, nahrádzaním, či potláčaním citov.

2280 Zobrazené celkovo 1 Zobrazené dnes

O autorovi Dušan Redaj

Dušan Redaj
Akosi som si odvykol hodnotiť. Aj samého seba. Oslobodil som sa od toho, čo by mohlo byť na mne pre druhých zaujímavé, alebo nezaujímavé. Nechám to na vás. Ak chcete, vyberte si. Dnes, keď píšem tento text, vnímam sa ako človek, ktorý našiel svoju cestu. Prechádzam križovatkami, skúmam, experimentujem, učím sa, riskujem, padám a vstávam, robím všetko pre to, aby som absorboval čo najviac svetla a energie pre objasnenie toho, čo sa vo mne skrýva. Naučil som sa, že ak počúvam, neskrývam sa za umelo vykonštruované fasády a ponechávam ostatným ich slobodu, dokážem svoje okolie vnímať oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Keď s inými prežívam ich zmenu, vždy mi prídu na myseľ slová môjho životného guru: „...akoby sa mi otvorilo nebo a ja som tú zázračnosť iného sveta a možností uvidela a cítila sa tým svetom a svetlom neba obliata.“. Uvedomil som si, že nechcem zostať sebec. Dar ktorý som dostal, chcem sprístupniť aj iným. Momentálne žijem prístupom zameraným na človeka (PCA). Ak by som to nazval prácou, pracujem so skupinami, individuálne, osobne i on-line. Pri PCA sa snažím existovať pre iných, zachovať si pri tom vlastnú integritu, učiť sa a v konečnom dôsledku vytvárať facilitujúce prostredie pre uplatnenie potenciálu dostať sa do komplexnejšej formy života. Povedané inak, nachádzam spokojnosť, ak iní v mojej prítomnosti rastú, napredujú, stávajú sa autonómnejšími.