piatok , 20 september 2019
Domov > Články > Vplyv prostredia na porozumenie v komunikácii

Vplyv prostredia na porozumenie v komunikácii

Share Button
rodinka

Foto zdroj: http://www.freedigitalphotos.net; Autor: stockimages

Nedorozumenia v rozhovoroch ma doviedli k tomu, aby som napísal text o prostredí, v ktorom sa odohrávajú. Sadol som k internetu a hľadal diskusné fórum, ktoré by ma zaujalo. Nakoniec som sa zameral na komunikáciu ľudí, o ktorých sa hovorí, že sú rodičmi hyperaktívnych detí. Niekoľko hodín som na rôznych fórach čítal, čo napísali, ale aj názory tých, ktorí im odpovedali. Skôr napätá atmosféra medzi dvomi skupinami bola vytvorená odlišnosťou názorov. Pripadal som si ako v kruhu, v ktorom je ľahké uviaznuť. Pociťoval som ľútosť nad tým, ako sa ľudia v rozhovoroch míňajú a zacyklujú do stupňujúcej argumentácie, hnevu a možno aj nenávisti. Poznatky, ktoré sa mi v týchto súvislostiach vynárajú, sú pre mňa významné. Neviem, či budú aj pre vás. Chcem sa o ne podeliť v nádeji, že niekomu pomôžu podobne ako mne.

Na spomínanom fóre rodičia písali o tom, ako im okolie nerozumie a vystavuje spravidla negatívne hodnotenie. O strachu, že nezvládajú výchovu. O bagatelizovaní ich životných príbehov. O tom, ako zostávajú nevypočutí. O predstavách, akými by sa malo uberať školstvo, či zdravotníctvo v kontexte so starostlivosťou o ich deti. O zúfalstve, keď sa od učiteľov dozvedajú, že ich deti sú označované za nepozorné a nepripravené napriek tomu, že sa dlho do noci spoločne pripravovali. A tiež o tom, ako veľmi chcú byť prijatí bez toho, aby ich niekto hodnotil. Z toho, čo rodiča napísali, bolo cítiť obavy, hnev, aj frustráciu. Domnievam sa, že výsledkom prežívaných emócií boli vyjadrenia rodičov nasmerované proti učiteľom, lekárom, aj rodine, či úplne neznámym. Zdalo sa mi, akoby sa slová postupne menili na šípy, ktoré smerujú proti adresátom.

Ľudia, ktorí stáli v diskusiách proti rodičom, reagovali v zmysle toho, čo z adresovaných slov cítili. V odpovediach hovorili o tom, ako hyperaktívnym deťom chýba výchova, prísne hranice, pohyb, či všímavosť alebo láskavá starostlivosť. Písali aj o tom, že dve tri výchovné (asi facky) nemôžu uškodiť a pomôžu deťom nájsť hranice. Kruh akoby sa uzavrel a riešenie sa stratilo v hmle z nedorozumenia. Nechcem súdiť jednych ani druhých, hovoriť, že správne je to, či ono.

Využijem čo som pri čítaní prežíval k tomu, aby som vám ponúkol princípy tvorby prostredia pre efektívnu komunikáciu tak, ako ich vnímam ja.

Najskôr upozorním na bojové pole, ktoré sa vytvára medzi dvoma diskutujúcimi s odlišnými názormi. Nemám pochýb, že v ňom prevláda napätie, nedorozumenie, obavy, frustrácia a pod.. Na podporu svojho tvrdenia uvediem niekoľko viet tak, ako odzneli na fóre.

…Mama musí vytrénovať učiteľov, bohužiaľ, učitelia nevedia pristupovať k týmto (hyperaktívnym) deťom…” “…Presne tak! (učitelia) Vedia deti len trestať, aj keď česť výnimkám…” “…zaujímavé ,že všetky mamičky, alebo väčšina, ktorým pomáha pri výchove celá rodina, majú hyperaktívne deti, čiastočne je to nezvládnutá výchova a nik mi tento názor nezoberie!”

Nie som celkom presvedčený, že by ľudia zbrojili proti sebe so zámerom ponížiť sa, alebo ublížiť si. I keď pri povrchnom vnímaní, je ľahké tomu uveriť. Jediné, čo viem teraz ponúknuť, je spôsob, ako ja prežívam takéto diskusie.

Mám skúsenosť, že útočné slová podporujú snahu druhej strany brániť sa, vysvetľovať a argumentovať. Vtedy nás riadia emócie. Cítime sa unášaní k potrebe prekričať (niekedy doslova) spoludiskutujúceho. Niekde hlbšie vnímam, že sa nesnažíme mať navrch, aby sme vyvinuli protiútok. Ide nám o to, aby sme boli prijatí, vypočutí spolu s našimi názormi, nech sú akékoľvek. Niečo nás ťahá k tomu, aby sme boli rešpektovaní, aby sme počuli, že naše názory majú hodnotu, aj keď sú odlišné, že my sami sme záujmu hodní (že nie sme zlí). Akoby sme si chceli brániť tento nehodnotiaci postoj k sebe samému. Pozornosť obraciame smerom k vlastnému “JA” a potom je jednoduché zabudnúť na partnera. Ten ľahko získa pocit, že sa stáva nezaujímavým. Nastupujú negatívne emócie, ktoré skreslia jeho vnímanie nami vyslaných slov a otvoria cestu ku konštrukciám, o ktorých je presvedčený, že sú pravdivé. Svojim správaním sleduje stopy vymyslených a deformovaných myšlienok. Práve snaha  držať sa strnulo vykonštruovanej, vlastnej “pravdy”, je podľa mňa príčinou nedorozumenia. Dovolím si vysloviť myšlienku, že hnev, alebo frustrácia odkláňajú našu pozornosť od partnera a ľahko vkĺzneme do nedorozumenia.

Tiež si myslím, že negatívne emócie môžeme vyprovokovať veľmi ľahko. Napríklad hodnotením alebo rigidným sledovaním vlastných hodnôt, čo nás v konečnom dôsledku dovedie naspäť k hodnoteniu.

Neviem si dosť dobre predstaviť, ako je možné, že v takomto prostredí nachádzame pre nás vhodné riešenia. Napriek tomu nejaké nachádzame. Ak uvažujem o ich kvalite (kvalita je podľa mňa daná mierou našej spokojnosti s daným riešením), napadá ma, že môžu byť neefektívne, alebo neslobodné, či prevzaté. Akoby neboli naše, len také, akoby kúpené v obchode. Niekedy sme s nimi spokojní a inokedy nie.

Naproti tomu, ak sme v prostredí, kde nie sme hodnotení a smieme byť slobodní (nie v duchu anarchie, ale sloboda v kontexte so zodpovednosťou), žijeme vlastný život, nachádzame vlastné riešenia, uskutočňujeme vlastné rozhodnutia a preberáme vlastnú zodpovednosť. Nekupujeme riešenia, ale sami si ich  vyrábame.

Doposiaľ som písal o prostredí v komunikácii, ktoré ja vnímam ako neefektívne. V závere chcem nechať priestor na kreovanie nových názorov, možno postojov, alebo hodnôt, ktoré vás dúfam dovedú k tomu, ako vytvoriť priaznivé komunikačné pole smerujúce k porozumeniu. Položím zopár otázok, aby som nič neuzavieral a neviedol vás k nejakej správnej či nesprávnej myšlienke.

Nakoľko je dôležité, aby ste v rozhovore prezentovali to, čo prežívate?

Vstupujeme do rozhovoru, pretože máme nejaký nápad, ktorý chceme odovzdať, alebo sa chceme niečo dozvedieť. Napríklad, nechceme sedieť sami, chceme si získať priazeň, alebo potrebujeme vedieť, koľko je hodín, chceme niekoho podporiť, alebo túžime po porozumení. Určite existuje veľa motívov, ktoré nás ženú do komunikácie. Každý motív je sprevádzaný nejakým prežívaním, emóciami. Sme zvedaví, máme strach, sme frustrovaní, smutní, alebo nadšení. Čo chcete v rozhovore urobiť so svojim prežívaním?

Nakoľko je pre vás dôležité to,  čo v rozhovore práve prežíva váš partner?

V komunikácii sa dozvedáme množstvo informácií, sme vystavení partnerovým emóciám, hodnotám a názorom. Ľudia nám opisujú, ako prežívajú svet okolo seba. Čo chcete v rozhovore urobiť s tým, čo prežíva partner?

Aké miesto v rozhovore majú vaše a partnerove hodnoty, predsudky, názory, postoje a pod.?

Počas celého života existujeme v prostredí, ktoré nás ovplyvňuje. Okrem správania aj naše názory, predstavy, alebo hodnoty. Budujeme si tiež predsudky, ktorým veríme. Rovnako sú na tom aj naši partneri v rozhovoroch. Čo chcete urobiť v rozhovore s vlastnými, ale aj s partnerovými  hodnotami, postojmi predsudkami?
Verím, že ak si odpoviete na predchádzajúce otázky, vytvorí sa vám obraz o tom, čo v rozhovore chcete, kam smerujete, a ako v tom všetkom má existovať váš partner (spoludiskutujúci). Na začiatku textu som mal zámer otvoriť priestor pre diskutujúcich rodičov hyperaktívnych detí a ich oponentov, kde by mohli popremýšľať nad hostilitou, resp. priaznivosťou prostredia pre porozumenie v rozhovore. Mám za to, že je jedno, či sa zhovárame vo dvojici, alebo v skupine. Princípy pokladám za rovnaké. Dúfam, že to, čo považujem za významné pre mňa, prinesie osoh aspoň jednému z vás.

2631 Zobrazené celkovo 1 Zobrazené dnes

O autorovi Dušan Redaj

Dušan Redaj
Akosi som si odvykol hodnotiť. Aj samého seba. Oslobodil som sa od toho, čo by mohlo byť na mne pre druhých zaujímavé, alebo nezaujímavé. Nechám to na vás. Ak chcete, vyberte si. Dnes, keď píšem tento text, vnímam sa ako človek, ktorý našiel svoju cestu. Prechádzam križovatkami, skúmam, experimentujem, učím sa, riskujem, padám a vstávam, robím všetko pre to, aby som absorboval čo najviac svetla a energie pre objasnenie toho, čo sa vo mne skrýva. Naučil som sa, že ak počúvam, neskrývam sa za umelo vykonštruované fasády a ponechávam ostatným ich slobodu, dokážem svoje okolie vnímať oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Keď s inými prežívam ich zmenu, vždy mi prídu na myseľ slová môjho životného guru: „...akoby sa mi otvorilo nebo a ja som tú zázračnosť iného sveta a možností uvidela a cítila sa tým svetom a svetlom neba obliata.“. Uvedomil som si, že nechcem zostať sebec. Dar ktorý som dostal, chcem sprístupniť aj iným. Momentálne žijem prístupom zameraným na človeka (PCA). Ak by som to nazval prácou, pracujem so skupinami, individuálne, osobne i on-line. Pri PCA sa snažím existovať pre iných, zachovať si pri tom vlastnú integritu, učiť sa a v konečnom dôsledku vytvárať facilitujúce prostredie pre uplatnenie potenciálu dostať sa do komplexnejšej formy života. Povedané inak, nachádzam spokojnosť, ak iní v mojej prítomnosti rastú, napredujú, stávajú sa autonómnejšími.