pondelok , 22 október 2018
Domov > Články > Pavel Hirax Baričák: Neexistuje choré dieťa bez chorého rodiča

Pavel Hirax Baričák: Neexistuje choré dieťa bez chorého rodiča

Share Button

Baricak 2Pavel Hirax Baričák je na naše slovenské pomery až neuveriteľne optimistický  a ozaj sympatický človek. Navyše je obľúbený slovenský spisovateľ, vydavateľ, básnik, bloger, muzikant, cestovateľ, manžel a dvojnásobný otec. Rád rozpráva a veru má aj čo povedať. Rozhodli sme sa s ním porozprávať na tému ,,Výchova šťastnej a zdravej generácie’’.

Ste autorom zaujímavých knižiek plných krásnych myšlienok. Keďže ste aj vášnivý cestovateľ, určite Vám veľa inšpirácie poskytli skúsenosti z ciest po svete. Sú vo výchove detí veľké rozdiely?

– Sú. Amerika deti rozmaznáva, Francia je prísna, v Ázii je veľký rešpekt k rodičom a celému rodokmeňu, Latinská Amerika je láska. Ale mám dojem, že Európa je vo výchove detí zmätená. Má to logické vysvetlenie: zmätený rodič, zmätené dieťa. A tak tu stále dominuje mocenské správanie rodiča voči dieťaťu: “Ja som starší, múdrejší, väčší, takže budeš robiť to, čo chcem ja. Ver mi, dobre sa ti bude žiť, nepýtaj sa teda, len rob, čo ti kážem.” A potom z tohto dieťaťa vyrastie dospelý a uvedomí si, že je nešťastný rovnako ako nešťastne žije jeho rodič. Paradoxom je, že keď sa spýatate takéhoto rodiča, čo si myslí o svojom dieťati, povie iba samú chválu a že ho miluje. Ale od momentu, ako sa dieťa zobudí, je zavážané a neskôr brané zo školy, počúva iba samé príkazy. Na jeho emócie sa ho nik nepýta, takže sa v ňom začnú vytvárať nahrávky typu “Som nič. Nikoho nezaujímam. Nemajú ma radi, veď nepočúvajú, ako sa cítim atď.”

Aký je váš pohľad na výchovu stredoeurópskych detí? Na čo zvyknú rodičia klásť dôraz a čo sa naopak zanedbáva?

Buď je tu prísna, direktívna výchova, alebo podmieňujúca “Ak spravíš toto, dostaneš toto”. Z takéhoto prístupu vznikne v dieťati mantra: “Ľudia ma budú ľúbiť, keď im niečo dám, spravím čo chcú… Nakoniec vstúpi do života rebel, egoista, bojovník, teda ten, čo sa vzoprel, alebo ovca, teda človek, s ktorým každý manipuluje. On si síce myslí, že koná “lásku”, veď pomáhať treba, ale nik mu za túto nadprácu neďakuje. Jasné že nie. Tí, čo do neho strkajú, mu vlastne hovoria” “Preber sa! Nežiješ svoj život!!!”
Potom je to výchova, ktorej zástupcovia hovoria, že dávajú dieťaťu bezpodmienečnú lásku. Ale svojim spôsobom vytvárajú v dieťaťu chaos, lebo bez jasne zadefinovaných pravidiel ho láskajú, potom na neho vo vypätých situáciách kričia (alebo ho zbijú), aby ho neskôr s výčitkami svedomia mojkali. Bez hraníc a pevných bodov konania v detstve, vyrastie z človeka nepodarok, ktorý nemyslí na iných, lebo si namýšľa, že celý svet je tu pre neho.
Je tu ešte zanedbávajúca výchova. Produkty takejto výchovy občas vidieť stáť špinavé pri ceste. Keď nastúpia do školy, nevedia držať príbor a ich slovná zásoba je minimálna. Dieťa sa vychováva “samo” a nečudo, že končí veľakrát vo väznici.
Zlatý stred je teda harmonický prístup dozretého rodiča, ktorý zo seba vyplel všetky chybné programy, ako sú kritizovanie, násilie, negativizmus, podmieňovanie, irónia, vydieranie, manipulovanie, emocionálna nestálosť a slabosť (plač, ustupovanie…). Výchova s prirodzenou autoritou, kde sa dieťaťu jasne, zrozumiteľne a s láskou stanovujú hranice. Aby z neho vyrástol človek, ktorý má správne určenú vlastnú cenu, z ktorej vyrastie zdravé sebavedomie. Takýto človek neponižuje a ani nedovolí, aby bol ponižovaný. Vníma a vie spracovať nielen svoje pocity, ale rešpektuje aj ostatných. Neskôr zo sebavedomia a optimizmu novovznikajúcej osobnosti vyrastú konáre nezávislosti, sily, nesebeckosti, tolerancie, chápania iných.

Ktorá krajina, prípadne ktoré kultúry by nám mohli byť vo výchove detí vzorom? Kde vyrastajú šťastné generácie?

Baricak 3 – Píšem to v mojich knihách, že keď cestujem Áziou a Latinskou Amerikou, cítim z ľudí pokoj. Nikdy som tam nevidel, že kričali na deti. To som videl iba v “civilizovaných” a “vyspelých” krajinách. Napríklad Indiáni v Amazónii berú dieťa ako múdru bytosť. Ani nože pred nimi neschovávajú a napriek tomu niet úrazov. My deti zbavujeme rozhodovania, tým pádom sa nevedia v dospelosti rozhodovať a nevedia niesť zodpovednosť za svoje činy. Oslabujeme ich, sadíme do nich obavy a strachy. Je to ich život, neberme im ho.

Ľudia v našom okolí nás zrkadľujú. Je tak aj s našimi deťmi, ktoré vychovávame predovšetkým našim správaním. Deti opakujú všetko, čo vidia doma a v okolí. Na čo by sme si ako rodičia mali dávať pozor?

– Mali by sme v prvom rade opraviť seba. Nik ma viac v živote nenaučil, ako moje deti. Otvorili vo mne všetko nespracované, s dôkladnosťou chirurga tlačili, pílili a pichali presne do tých miest, ktoré mám v neporiadku. Opravme seba a deti z nás skopírujú zdravé jadro. Ak tak neurobíme, budú aj ony chodiace kópie ľudí, ktorí nežijú svoj život, svoju “silu” nahradili egom, slabosť zakryli sarkazmom a inými stovkami škrabošiek. Kto nie je sám sebou, nemôže žiť šťastný život.

Keď dieťa nemá pozornosť, nájde si spôsob, ako si ju získať. Koľko pozornosti je vhodné deťom venovať a v akej kvalite?

– Rozumný rodič presne vie, kedy dieťaťu chýba a kedy za ním ísť a motivovať ho, vymyslieť pre neho niečo nové. Rodič by mal byť pozorovateľ a pomocník. Nie “všetkovedko”. Prílišná “láska” zabráni rozvinutiu osobnosti. Dieťa potrebuje byť s deťmi, rovnako ako rodič potrebuje byť s dospelými. Dôkazom sú matky, ktoré sú rok iba s deťmi a potom im z toho prepína vyhláseniami, ktoré vedia počas dňa vymyslieť. Takýto manžel by mal okamžite svoju ženu podporiť a vyhnať ju von, nech sa znova socializuje a spraví korekcie na svoje “múdrosti”. Všetko by sa malo diať v harmónii. Rodič sa nesmie stať otrokom dieťaťa, ani dieťa nesmie byť často odkladané bokom. Keď dieťa kradne, je v škole nezvládnuteľné, drzé, chodí poza školu, iba hovorí, že mu chýba láska, teda pozornosť. Múdry rodič má čas. Na deti, na seba, aj na partnera. Nič z týchto troch oblastí by nemalo byť výrazne v úzadí. Ak nebude rodič myslieť  na seba (koníčky, sociálny kontakt atď), pripraví sa o zdroj energie. Ak si rodičia nevyhradia spoločný čas pre seba strávený bez detí, prestanú bez chybných programov (manipulácia, krik, plač, vydieranie, irónia, zhadzovanie atď) medzi sebou komunikovať (vážim si na tebe…, chcela by som, aby si v tomto spravil korekciu, lebo to narúša chod domácnosti…, v týchto oblastiach mám v tebe oporu a chcem ti za to poďakovať…, keď robíš toto a toto, pripravuje ma to o náladu… ), bol by zázrak, aby ich vzťah naberal na kvalite.

Ako je to s deťmi, ktoré pozornosť rodičov nemajú?

– Vychovávajú sa sami. Berú si z iných dospelých ľudí, ktorí sú najbližšie k nim, dobré, aj to zlé. Neselektujú. Dieťa potrebuje načítať, ako sa správať a to hlavne v krízových situáciách. Verte tomu, že keď mama plače, či otec kričí, dieťa sa prestane hrať a načítava do svojho softvéru túto schému: “Aha, keď otec kričí, tak sa musím rozplakať, ako to robí teraz mamička.” Takýto program neskôr vyberie žena zo svojho podvedomia, keď bude mať doma rovnakého “zlého” muža, ako jej mama. Bude cúvať, lebo cúvala aj jej mama, to onBaricak rodinka - Copya ju to naučí. Alebo sa vylieči a začne celému svetu hovoriť s láskou svoju pravdu. Bez toho, aby sa bála, že niekomu “ublíži”, že “takto sa nespráva”, “toto predsa nemôže” atď. Týmto sa zaoberá môj druhý Šlabikár šťastia. Je to o sebapozorovaní a sebapremene.

Dnes sa už veľa hovorí o tom, že keď sú deti choré, treba liečiť rodičov. Čo sa tým myslí?

– Neexistuje choré dieťa bez chorého rodiča. Čo nevedia spracovať a vyriešiť rodičia, to si do svojho batôžka nabalia deti. Tak sa čistí rodokmeň, svet. Cez následky, karmy, súvislosti.

Veľakrát si neuvedomujeme, že naše deti prišli na svet aj preto, aby nás niečo naučili. Sú hravé a plné lásky. Žijú bezstarostne a v prítomnosti.

– Deti treba vnímať ako dary od Boha. Sú múdre, bezprostredné, veselé, plné energie… Kto z dospelých ráno vstane a šprintuje do kuchyne? Kto z dospelých vníma bežné veci ako zázraky? Deti vidia v kameňoch diamanty, dospeláci v diamantoch kamene. Kto z dospelých nemá masky a je prirodzený? Nepoznám takého… Deti objavujú svet ako vedci. Všetko, čo robia, vykonávajú premyslene a s totálnym zápalom. Ak sa im niečo nepodarí, zmenia niečo v procese, aby bol výsledok iný. Teda kým nepríde premúdrelý dospelý, nevytrhne im kocku z rúk a nepovie im: “Tá kocka patrí sem, do tohto otvoru.” Týmto činom sa dieťa ale nič nenaučí, lebo múdrosť ide cez skúsenosť.

Prečo mávame ako rodičia pocit, že ich musíme ,,vycepovať‘’ na svoj obraz, alebo na obraz nášho ideálu a neustále poučovať a riadiť?

– lebo takáto istá kastrácia sa udiala na nás. Robíme len to, čo sme zažili v detstve na sebe, čo sme videli a počuli. Zabudnite na to, že keď syn nebude vidieť úctivé správanie u svojho otca, ktorý by svoju manželku chválil, podporoval, chápal a nezištne jej pomáhal, že bude svojej neskoršej manželke ďakovať a objímať ju pri odchode do práce. To jednoducho nejde. Jedine ak takýto človek vedome preprogramuje svoje vnútro a očistí sa cez životné bolesti, knihy a kurzy od chybných nahrávok. Ľudia si myslia, že konajú rozumovo, ale je to omyl. Konajú na základe skrytých síl, ktoré vychádzajú z ich duší. A tam je to, čo načítali do seba v detstve.

Mnohí z nás dospelých sme neprešli ideálnou výchovou a osvojili sme si množstvo nie príliš ideálnych vlastností či postojov. Tieto vlastnosti potom uplatňujeme aj pri výchove našich detí. Veľmi sa mi páči Váš výrok: ,,Keď opravíte seba, nevychováte ani z vašich detí kaliky s nešťastným erbom nad hlavou.’’ Ako teda začať s opravou seba samého?
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
– 90% ľudí vyrastá v nefungujúcej rodine, kde rodičia na jednu pochvalu zavalia dieťa desiatimi zákazmi, pripomienkami, negáciou. Myslíte si, že z takéhoto dieťaťa vyrastie na prvý šup psychologicky zdatný jedinec, harmonická a emocionálne dozretá duša? To by hraničilo zo zázrakom… preto nás život “bolí”… lebo nás učili bojovať, súťažiť, “mať”… Neukázali nám, že žitie by mala byť v prvom rade hra a že naše pocity sú mega dôležité, lebo sú to smerovače k nášmu skutočnému šťastiu a naplneniu. Nie, nepíšem o narcizme a sebectvu. Píšem o tom, že najprv musí byť šťastná matka, aby bolo šťastné dieťa. Teda ak sa nebude klamať napĺňaním sa egoistických túžob a vyhovárať sa mužovi, “že ona ide za svojim šťastím, tak nech ju nechá, lebo to hovorí aj Baričák.” Baričák, horčičák – diery a temno na duši nezaplátame ničím iným, ako ich pomenovaním a vyliečením. Peniaze, sláva, moc, sex, materiálno, úspech – toto všetko nás bude tešiť iba vtedy, keď bude spievať harmóniou naše vnútro.

Čo spraviť, ak sa naša výchova absolútne nezhoduje s názormi starých rodičov a nevieme nájsť zlatú strednú cestu?

– S láskou určovať hranice. Aj starým rodičom. Nijako inak sa to nedá, lebo inak nás z iných porazí – keď budeme napĺňať model “kata” (ten, čo na všetkých hučí a snaží sa ich pretvoriť na svoj obraz), “obete” (ten, čo druhých haní za osobné nešťastie), alebo budeme stvárňovať “mierotvorcu” (ten, čo vo všetkom ustupuje a osobná nespokojnosť pomaličky narastá). Cesta je naučiť sa hovoriť svoju pravdu s láskou. Starí rodičia zahŕňajú vnúčence láskou, ktorú nedokázali dať svojim deťom. Bola doba, kedy ľudstvo nebolo ešte tak otvorené. Našťastie v nich deti zobúdzajú dobro, milotu a radosť, takže chybné programy žalovania sa, ohovárania, závisti atď im až tak neukazujú.

Prezradíte nám, ako je to u Vás? Ste rodinný typ?

– Tak, ako v každej inej rodine. Kopec smiechu a radosti, ale aj kriku a plaču, kedy s manželkou hľadáme cestu, ako novovzniknutú situáciu vyriešiť. Deti sú totiBaricak 4ž v tomto neskutočné. Čo deň, to čerstvé prekvapenia. No a čo sa týka mňa, milujem byť doma s rodinou. Ten čas si vychutnávam, aj keď priznávam, že ako príde obdobie od septembra do apríla, teda čas vydania nových kníh a prednášok, mám toho času menej. Podarilo sa mi ale pustiť množstvo aktivít, ktoré mi síce prinášali peniaze, ale brali veľa času. Nebyť pri tom, ako mi rastú deti, je to posledné, čo by som chcel.

Čo Vás najviac napĺňa šťastím a radosťou?

– Snažím sa, aby všetko, čo práve robím, ma napĺňalo šťastím. Teda keď rúbem drevo, prežívam rúbanie a mám z toho radosť. Takú istú, ako keď napríklad píšem. Ale celkovo ma nabíja hocijaké tvorenie – fotografovanie, písanie (a je jedno, či tvorím cestopis, román, báseň, blog alebo text piesne), skladanie muziky, varenie… Ale v prvom rade je to rodina, detičky, ktoré sú neskutočnou inšpiráciou, radosťou, ale aj výzvou k sebapremene.

Akým mottom sa v živote riadite?

– Narodil som sa sem, aby som si to tu užil. Ide tu v prvom rade o mňa, koľko opráv na sebe sa mi podarí za život uskutočniť. Už sa nezaťažujem smerovaním, že ideme “zachrániť zem”, “potiahnuť ľudstvo do lásky” atď. Zameriavam sa na seba a užívam si to. Výchovné lekcie, aj hojné stoly…

Ďakujem Vám za krásny a inšpiratívny rozhovor.

Ďalšie inšpirácie nie len o výchove detí nájdete v Paliho novej knižke Šlabikár šťastia 3

http://www.hiraxshop.sk/knihy/ezoterika/sebapremena/shop-76066/slabikar-stastia-3

slabikar stastia

7626 Zobrazené celkovo 1 Zobrazené dnes