piatok , 18 jún 2021
Domov > Články > Miesto mostov do duše, staviame si hrádze!

Miesto mostov do duše, staviame si hrádze!

Share Button
Ludia na moste

Foto zdroj: http://www.freedigitalphotos.net; Autor: worradmu

Vychádzam z myšlienky, že som niečo málo napísal o evolučnej energii a bol som aspoň čiastočne zrozumiteľný. Hovoril som o sile, ktorá posúva všetko živé smerom k vyššiemu stupňu. Tiež som spomenul, že sa tak deje ticho, často “tajne”, bez nášho uvedomovania.

Energia tečie a mení naše vlastnosti, správanie, hodnoty, ako rieka života mení krajinu, do ktorej sa vrezáva. Rieku môžeme rešpektovať, alebo sa snažiť o jej ovládnutie. Čokoľvek urobíme, budeme znášať dôsledky svojho rozhodnutia. Nech už ju budeme regulovať, formovať, alebo rešpektovať a akceptovať.

Prirovnanie k mostom a hrádzam som si dovolil, lebo mi príde zrejmé, že ak postavíme most, dostaneme sa tam, kam chceme, bez toho, aby sme ovplyvňovali rieku. Naopak, keď postavíme hrádzu, zmeníme tok rieky podľa našich predstáv, alebo predstáv niekoho, kto je v našom živote dôležitý.

Ak v mojom prirovnaní zameníme rieku za tok prežívania (prúd emócií, ktoré vznikajú následkom toho, čo vnímame), dostaneme sa k podobnému výsledku. Buď budeme rešpektovať prúd vlastných emócií a uvedomovať si ich význam, alebo zastavíme, či inak poprieme, potlačíme ich zmysel pre nás samých. Vrátim sa o pár riadkov späť a pripomeniem napísané. Nech urobíme čokoľvek, budeme znášať dôsledky vlastného rozhodnutia. Myslím si, že každý sám vycíti, čo je pre neho prijateľnejšie.

Dnes chcem písať o tom, čo vnímam ako hrádzu, alebo viacero hrádzí. Niečo také, ako prekážky v nás, ktoré spomaľujú, deformujú a menia naše najhlbšie pramene.

Kto stavia hrádze?

My sami. Skúsenosti mi napovedajú, že sa tak deje akosi mimovoľne. Na základe toho, ako prežívame to, čo vnímame, alebo aké sú naše vrodené vlastnosti, či ako sme boli vychovávaní, tehlu po tehle budujeme obrany, za ktorými chceme byť v bezpečí. Akoby sme za hrádzou upokojili rozbúrené vody. Akoby sme budovali niečo, kam sa často búrlivé hodnotenia iných nedostanú. Aby som bol čitateľnejší, použijem príklad zo života.

Niekto môže príliš často prežívať výsmech priateľov (alebo iných pre neho významných ľudí) napríklad za to, že nemá rád konflikt. Prejavuje sa to ako neochota vzoprieť sa autorite (učiteľke, rodičovi, staršiemu spolužiakovi…). O takomto človeku spravidla počúvame, že je bojazlivý, málo asertívny, neschopný zdravo si presadiť svoje potreby a pod.. To sú veci, ktoré sa nepočúvajú ľahko. Podľa toho, čo som doposiaľ napísal, môžme sa domnievať, že náš človek čoskoro svoje nekonfliktné “JA”, ktoré sa nerado háda, ukryje za pseudopostavu (hrádzu), napr. “nezdravo” asertívneho, agresívneho, drzého tínedžera. Nová rola je pre okolie prijateľnejšia, ak je tým okolím napríklad skupina rovesníkov. Dovolím si ešte jedno prirovnanie. Úlohou našich obrán je ochraňovať to, čo pre nás dôležité osoby nedokážu prijať (bez kladenia podmienok). V tomto prípade ide o strach. Vety, ktoré charakterizujú tento konkrétny proces pred tým, ako sa niekto rozhodne poprieť svoje prežívanie (svoj strach), často znejú takto: “…keď budeš ustráchaný nikto ťa nebude rešpektovať! Keby som bol na tvojom mieste to by si videl! Také ustráchané decko nemôže ísť s nami!… Keď mu to nevieš vrátiť tak trp! …akoby to vyzeralo, keby sa také veľké dievča bálo?” a pod. Potom odpovede znejú asi takto: “…nesmiem sa báť! Nenávidim sa za svoj strach z konfliktov! Už nikdy neustúpim, len aby som získal priazeň kamarátov! Keď teraz ustúpim budú ma pokladať za lúzra!”

Čo hrádza symbolizuje?

Múr je postavený. Bráni nám plne si uvedomiť, čo prežívame. Cítim, že to, čo som doposiaľ napísal, nemusí byť pre každého zrozumiteľné. Pokúsim sa teda ešte presnejšie vykresliť, čo som mal na mysli. Ak hovorím o hrádzi, múre, fasáde, či obrane, píšem o často prepracovaných spôsoboch správania, ktoré majú ukrývať nie príliš “populárne” emócie.

Vysvetlenie pomocou príkladu mi je najbližšie, preto použijem ešte jednu reálnu situáciu. Na základe skúseností pripomeniem, že strach vnímam na negatívnej strane emočnej priamky. Vzniká ako reakcia na hrozbu. Hrozbou môže byť v tomto prípade aj to, že iní ľudia nás budú vnímať ako človeka neochotného pomôcť priateľovi. Aby sme zmiernili, upravili negatívne hodnotenia, postavíme si fasádu. Obrana môže mať formu človeka, ktorý s úsmevom prijíma ponuku svojho priateľa na spoluprácu. Takýto stav charakterizuje výpoveď jedného z mojich partnerov: “…Vyznelo mi to skôr ako prosba o pomoc. Hoci som najskôr nechcel, nakoniec som prijal jeho ponuku na spoluprácu. Aj napriek tomu, že niečo v mojom vnútri kričalo: “Čo ti hrabe?!? Nebudeš sa v tom cítiť dobre!”…” Z vypovedaných slov cítim, že sa nám nechce stáť zoči voči hrozbe (a z nej vyplývajúceho strachu). Navonok sa usmejeme a súhlasíme. Veď priateľom sa má pomáhať.

Zrazu je vytvorená obrana vo forme pomáhajúceho, usmievajúceho sa priateľa. Často to vyzerá tak, že nikto si ani nevšimne, čo sa deje. Reálne vidíme človeka, ktorý pomáha priateľovi. Všetko je v poriadku. Naozaj?

Čo sa deje za hrádzou?

Nie sme to my. Nie sme sami sebou. Utekáme od svojej podstaty. Celkom presne to vyjadrujú slová človeka, ktorý sa vnímal ako dobrý organizátor a veľmi zodpovedný manažér: “Všetci odomňa očakávajú, že sa o všetko postarám. Ja to robím rád a som v tom dobrý. Baví ma veci organizovať, vnímam sa ako úspešný organizátor…” Po niekoľkých spoločných sedeniach, ten istý človek povedal: “To nie som JA! Unavuje ma byť za všetko zodpovedný. Nemám ani čas užiť si, keď sa mi niečo podarí zorganizovať… Miesto toho, aby som si robil svoju prácu, musím stále myslieť za iných!” Akoby maska manažéra, ktorý musí dohliadať na všetko, čo jeho ľudia urobia, zakrývala túžbu po tom, byť zodpovedný len sám za seba. Vidím v tom tiež nie celkom naplnenú túžbu po slobode. Pripadá mi to, akoby môj partner počas našich spoločných sedení nakukol za hrádzu a preskúmal, čo chcel vlastne zamaskovať. Pokúsim sa vysloviť myšlienku, že život za akýmkoľvek symbolom obrany, je na prvý pohľad bezpečný, no veľmi zviazaný a vyčerpávajúci. Je nutné byť stále v strehu, či je ochrana dosť účinná.

V súvislosti s ukrývaním vlastného prežívania, si dovolím vysloviť ešte jeden predpoklad. Pretože v niektorých situáciách odmietame niektoré emócie, strácame dôveru v seba samého, ale aj dôveru v iných. Vrátim sa k príkladu deformovania citov z odseku kde sme hovorili o strachu z konfliktu. Naše popieranie, sa mení na myšlienky o tom, že ak sa bojíme nie sme hodní pozornosti. Strácame dôveru v tú časť seba, ktorá je bojazlivá. Stále viac chceme veriť, že sme schopní vymyslieť čokoľvek, len aby sme nemuseli potvrdiť, že sa nám nechce hádať, ísť do konfrontácie. Môžeme diskutovať o tom, čo všetko sa ešte stane. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že skresľovanie toho čo prežívame vplýva aj na to, ako sa dívame na ostatných. Povedané inak, ak prestávame rozumieť sebe, nerozumieme ani ostatným.

Ako stavať mosty?

Úlohou mosta je spojiť dve miesta, ktoré sú nejakým spôsobom oddelené. Využitie “mostového” princípu som našiel aj pri práci s emóciami. Snažím sa spojiť to čo prežívam s tým čo si uvedomujem a ak je to pre mňa dôležité, tak aj s tým čo navonok vypoviem. Pravdupovediac nie som presvedčený o tom, že existuje presný rozpis krokov čo a ako treba urobiť. Nech tu napíšem ten najlepší postup ako na to, s určitosťou viem, že sa nájde minimálne jeden človek, ktorému by akýkoľvek návod nepomohol. A to vôbec nie preto, že by ho niekto nepochopil. Jednoducho by nevyhovoval. Všetko, čo chcem a v túto chvíľu urobím je, že budem otvárať dvere do svojich myšlienok a budem vás pozývať, aby ste vyskúšali slobodu a silu toho čím sa môžete stať.

Teraz na konci textu zhrniem, na čo všetko som chcel upriamiť pozornosť. V prvom rade na to, že pomyselná priamka, na ktorej by sme zakreslili emócie, je rozdelená na kladnú aj zápornú časť. Prežívame city, ktoré ľahko prijímame, dokonca po nich túžime a na druhej strane aj tie, ktoré nechceme. To čo nechceme my, ťažko prijímame u druhých. Preto vystavujeme negatívne hodnotenia ľuďom, ktorí navonok prejavujú niečo čo sa “nenosí”. Na oplátku si naši partneri vo vzťahoch stavajú obrany (hrádze), za ktoré skrývajú to čo sa vo všeobecnosti ťažko akceptuje. Podobný princíp funguje aj vo vzťahu k samému sebe. Čo si “neželá” moje okolie, nebudem “nosiť” skryjem to niekam za fasádu, ktorá sa javí prijateľná. Celkom na záver ešte jednu vec. Celý tento proces sa môže diať aj tak, že si ho neuvedomujeme.

S úctou k vám chcem dať do pozornosti myšlienku, že moje texty majú len zanedbateľnú hodnotu v porovnaní s tým, keď sa k nim nejako vyjadríte. Technicky to môžete spraviť tak, že napíšete komentár pod článok, alebo si vyhľadáte môj kontakt na tomto webe. Ak sa tak rozhodnete, som viac ako presvedčený, že sa stane niečo, čo vám uľahčí dostať sa ďalej.

3352 Zobrazené celkovo 1 Zobrazené dnes

O autorovi Dušan Redaj

Dušan Redaj
Akosi som si odvykol hodnotiť. Aj samého seba. Oslobodil som sa od toho, čo by mohlo byť na mne pre druhých zaujímavé, alebo nezaujímavé. Nechám to na vás. Ak chcete, vyberte si. Dnes, keď píšem tento text, vnímam sa ako človek, ktorý našiel svoju cestu. Prechádzam križovatkami, skúmam, experimentujem, učím sa, riskujem, padám a vstávam, robím všetko pre to, aby som absorboval čo najviac svetla a energie pre objasnenie toho, čo sa vo mne skrýva. Naučil som sa, že ak počúvam, neskrývam sa za umelo vykonštruované fasády a ponechávam ostatným ich slobodu, dokážem svoje okolie vnímať oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Keď s inými prežívam ich zmenu, vždy mi prídu na myseľ slová môjho životného guru: „...akoby sa mi otvorilo nebo a ja som tú zázračnosť iného sveta a možností uvidela a cítila sa tým svetom a svetlom neba obliata.“. Uvedomil som si, že nechcem zostať sebec. Dar ktorý som dostal, chcem sprístupniť aj iným. Momentálne žijem prístupom zameraným na človeka (PCA). Ak by som to nazval prácou, pracujem so skupinami, individuálne, osobne i on-line. Pri PCA sa snažím existovať pre iných, zachovať si pri tom vlastnú integritu, učiť sa a v konečnom dôsledku vytvárať facilitujúce prostredie pre uplatnenie potenciálu dostať sa do komplexnejšej formy života. Povedané inak, nachádzam spokojnosť, ak iní v mojej prítomnosti rastú, napredujú, stávajú sa autonómnejšími.